Už od počiatku dejín boli ľudia v každom kúte sveta nútení utekať z krajiny ich pôvodu a hľadať bezpečie a ochranu pred prenasledovaním, politickými násilnosťami alebo ozbrojeným konfliktom v iných krajinách. V 20. storočí však utečenectvo prestalo byť individuálne, skupinové a prerástlo do masovosti.¹ Pomaly sa rozsiahly migračný príliv stával nežiaduci a keďže štáty sa s ním ťažko samé vyrovnávali, problém utečencov si začal vyžadovať medzinárodnú odpoveď.² Z tohto dôvodu sa dostal do popredia záujmu medzinárodnej komunity, ktorá najmä z humanitárnych dôvodov začala preberať zodpovednosť za ochranu a pomoc poskytovanú utečencom. V globálnom meradle sa medzinárodné utečenecké právo začalo formovať najmä v súvislosti so vznikom Spoločnosti Národov.³ SN, ktorá bola predchodkyňou OSN, sa stala prvou globálnou organizáciou pre medzinárodnú kooperáciu v oblasti utečeneckej problematiky. Na jej pôde vznikali v rokoch 1920 – 1940 všetky dohovory a medzinárodné zmluvy týkajúce sa utečencov. Tieto dokumenty ad hoc reagovali na utečenecký problém v konkrétnych situáciách, pre konkrétny prípad a vychádzali z politických udalostí, na základe ktorých sa z ľudí stávali osoby v postavení vyžadujúcom si ochranu pred prenasledovaním v krajine ich pôvodu, ktorá túto ochranu nebola schopná poskytnúť.⁴ Opatrenia prijímané v tomto období, ktoré mali za cieľ ochrániť utečencov, sa sprvu sústreďovali n problémy osobných a cestovných dokladov, no neskôr sa rozšírili a začali pokrývať širokú škálu oblastí kľúčového významu pre život utečenca, ako napríklad legalizácia ich pobytu, prístup na pracovný trh alebo ich ochranu pred vyhostením. Napriek tomu, že ustanovenia týchto dokumentov obsahovali zväčša len odporúčania, ktoré neboli právne záväzné a skutočnosti, že boli ratifikované s množstvom výhrad a len malým počtom štátov, boli prvými krokmi vo vývoji medzinárodného utečeneckého práva.⁵

Prvá demonštrácia medzinárodnej zodpovednosti za ochranu ľudí donútených opustiť svoje domovy a hľadať útočisko na území iných štátov sa objavila ako reakcia na masový prúd ruských utečencov, ktorý bol dôsledkom revolúcie v Rusku. Vo februári 1921 bola Radou SN schválená prvá rezolúcia o utečencoch⁶, čím otázka utečeneckej problematiky prenikla do agendy Rady a následne i do agendy Zhromaždenia SN. V tom istom roku bol Spoločnosťou národov zvolený Vysoký komisár pre ruských utečencov, ktorého úlohou bolo deklarovať ich právne postavenie v krajinách, kde sa nachádzali, najmä poskytnúť im identifikačné a cestovné doklady a riešiť otázku ich návratu alebo premiestnenia do krajiny ochotnej ich prijať.⁷ Jeho úradom bola v roku 1926 definovaná kategória Ruského utečenca zahŕňajúca „akúkoľvek osobu ruského pôvodu, ktorá nepožíva alebo viac nepožíva ochranu od vlády Zväzu sovietskych socialistických republík, a ktorá nezískala žiadnu inú národnosť“.

V nasledujúcich rokoch SN reagovalo na nové postavenie utečencov, tak ako prichádzali jednotlivé krízy, a to tým spôsobom, že vytváralo viacero organizácií a uzatváralo množstvo zmlúv. V rámci svojho mandátu poskytovala pomoc rôznym skupinám utečencov, predovšetkým Arménom, ktorých exodus z Turecka do susedných štátov začal v roku 1915 a znovu v roku 1921, a kategória ktorých bola dodatočne včlenená do definícia ruského utečenca⁸, a rovnaká právna ochrana bola poskytnutá i Asýrskym a Asýrsko- chaldejským utečencom.

V roku 1933 bol, v dôsledku veľkého množstva utečencov odchádzajúcich z predvojnového Nemecka, zvolený Vysoký komisár pre utečencov z Nemecka. V tomto roku bol tiež prijatý Dohovor týkajúci sa medzinárodného postavenia utečencov, ktorý spojil predchádzajúce dojednania týkajúce utečencov a zúčastneným štátom ukladal povinnosť štátom nevyhosťovať zo svojho územia osoby uznané za utečencov a predchádzať nevpusteniu utečencov cez hranice. Napriek tomu, že tento dohovor nedisponoval dostatočnou právnou silou, pretože bol ratifikovaný len ôsmymi štátmi, stal sa modelom pre nasledujúce medzinárodné dokumenty.⁹

S podobným obsahom ako vyššie spomenutý dohovor bol v roku 1938 prijatý Dohovor týkajúci sa postavenia utečencov z Nemecka, ktorého pôsobnosť sa vťahovala na a) osoby s nemeckou štátnou príslušnosťou, ktorí neboli príslušníkmi žiadnej inej krajiny, a ktorým nebola, či už právne alebo fakticky, poskytnutá ochrana Nemeckej republiky b) osoby bez štátnej príslušnosti, ktorých postavenie nebolo chránené predchádzajúcimi dohovormi a zmluvami a opustili územie Nemecka, na ktorom mali posledné bydlisko a kde im nebola poskytnutá ochrana Nemeckej republiky. Jeho pôsobnosť bola dodatkovým Protokolom z roku 1939 rozšírená i na utečencov z Rakúska.¹⁰

Druhá svetová vojna sa stala výzvou k univerzalite medzinárodnej ochrany ľudských práv. Tento globálny stret, ktorý bol meradlom neľudskosti a výrazom hromadného a cieleného porušovania práv jedinca, vytvoril pôdu pre mnoho povojnových právnych produktov.¹¹

Ešte v roku 1939 bola na konferencii v Evian za účelom riešenia otázky nedobrovoľných emigrácií z Nemecka a Rakúska zriadená Medzivládna komisia pre utečencov¹², ktorá v roku 1943 rozšírila svoj mandát na „všetky osoby, ktoré boli následkom udalostí v Európe donútené opustiť svoje krajiny z dôvodu ohrozenia ich života alebo slobody pre ich rasu, náboženstvo alebo politické presvedčenie“.¹³ Ako jedna z najdôležitejších otázok vyvstala otázka riešenia problému niekoľkých miliónov ľudí, násilne premiestnených, presídlených a deportovaných počas vojnového konfliktu. Jej riešením bola poverená Organizácia Spojených národov pre pomoc a obnovu¹⁴ (UNRRA), ktorej úlohou bolo organizovanie návratu týchto ľudí do krajín ich pôvodu.

Keď SN nahradila Organizácia Spojených národov zriadila v roku novú inštitúciu, Medzinárodnú organizáciu pre utečencov (IRO), ktorá mala riešiť pretrvávajúci problém utečencov. Založenie tejto medzinárodnej organizácie, ktorá sa ako prvá komplexne sa zaoberala problematikou utečencov, bolo dôležitým krokom vo vývoji medzinárodného utečeneckého práva. Rovnako ako v predchádzajúcich dokumentoch, aj jej bol v štatúte bola vymedzená pôsobnosť, ktorá sa vzťahovala len na určité kategórie osôb, avšak táto kategorizácia už nebola špecifikovaná výhradne na jednotlivé národnostné skupiny.¹⁵ Mandát IRO spočíval v ochrane existujúcich skupín utečencov, ako aj v ochrane novej skupiny takmer 1,2 miliónov utečencov roztrúsených po celom svete v dôsledku druhej svetovej vojny. Jej činnosť spočívala najmä v riešení registrácie, identifikácie, určení podmienok pre udelenie štatusu utečenca, otázok vyhostenia a presídlenia a tiež otázok poskytnutia právnej a politickej ochrany utečencom.¹⁶ V roku 1950 ju nahradil Úrad Vysokého komisára pre utečencov, ktorý bolo založený v decembri 1949, ako podporný orgán Valného zhromaždenia OSN pre problematiku utečencov.¹⁷ Svojou činnosťou nadviazal na všetky záväzky IRO, ktoré sa stali súčasťou jeho mandátu vytýčenom v Štatúte UNHCR prijatom VZ OSN dňa 14.12.1950.¹⁸ Štatút UNHCR definoval hlavné princípy zodpovednosti Vysokého komisára, z ktorých najdôležitejšími sú poskytovanie medzinárodnej ochrany a hľadanie trvalých riešení problémov utečencov.

¹ J.C. Hathaway: Evolution o Refugee Status in International Law: 1920-1950. International and Comparative Law Quaterly 1984, str. 384
² V. Outrata: Mezinárodní právo veřejné. Praha, 1960, str. 145
³ UNHCR, An Introduction to the International Protection of Refugees, Training Module RLD 1, 1992
⁴ GOODWIN-GILL, Guy, The Refugee in International Law, Second Edition. Oxford: Clarendon Paperbacks, 1996
⁵ UNHCR, An Introduction to the International Protection of Refugees, Training Module RLD 1, 1992, str. 3-8
⁶ League of Nations Official Journal, 1921, str. 227
⁷ Odpověď mezinárodního práva na hromadné uprchlictví, str. 13
⁸ Arrangement relating to the Legal Status of Russian and Armenian Refugees, 12.05.1926, LNTS Vol. LXXXIX, No. 2004, (3)1.2.
⁹ UNHCR, An Introduction to the International Protection of Refugees, Training Module RLD 1, 1992, str. 7
¹⁰ 1938 Convention concerning the Status of Refugees coming from Germany: 191 LNTS No. 4461; Additional Protokol, 14.9.1939: 198 LNTS No. 4634
¹¹ Odpověď mezinárodního práva na hromadné uprchlictví
¹² Intergovernmental Committee on Refugees; mandát tejto komisie bol vytýčený v rezolúcii prijatej v júli 1938 (pozri A Study of Stateless; 1949: UN doc. E/1112, Add.1)
¹³ Goodwin-Gill, str. 209
¹⁴ United Nations Relief and Rehabilitation Administration established in 1943; táto rezolúcia ustanovila i dobu, na ktorý bol UNHCR zriadený, a to na „tri roky od 1. januára 1951“
¹⁵ UNHCR, An Introduction to the International Protection of Refugees, Training Module RLD 1, 1992, str. 8-9
¹⁶ Art. 2, Constitution of IRO
¹⁷ Resolution 319 (IV) of the United Nations General Assembly of December 1949; v rezolúcii bola stanovená i doba, na ktorú bol UNHCR založený, a to „na tri roky počnúc 1. januárom 1951“
¹⁸ Statute, annexed to Resolution 428 (V) of the United Nations General Assembly of 1950