Tento článok začína ľuďmi, pretože právo by malo byť o ľuďoch a nie o abstraktných pojmoch a nejasných hodnotách.
Pán F, ktorý bol nigérijského pôvodu utiekol z Nigérie a dostal sa do Maďarska, kde požiadal o medzinárodnú ochranu z dôvodu obavy z prenasledovania v jeho domovskom štáte pre jeho sexuálnu orientáciu. Maďarský imigračný a azylový úrad rozhodol, že na posúdenie, či pán F je skutočne gay, sú nevyhnutné psychologické posudky. Boli vypracované na základe testov osobnosti, a dospeli k záveru, že nie je možné nimi podložiť sexuálnu orientáciu žiadateľa, o ktorej tvrdí, že ju má. Z toho dôvodu mali maďarské orgány pocit, že sú oprávnené odmietnuť žiadosť pána F. Je potrebné si uvedomiť 4 roviny tohto prípadu[1]:
- posudok nepopieral, že žiadateľ je gay, ale len vyjadril že nie je možné to dokázať (ak by bol takýto dôkaz prípustný),
- maďarské orgány nezistili žiadny podstatný rozpor vo vyjadreniach žalobcu,
- nepripúšťali princíp, na základe ktorého by sa v prípade pochybností rozhodovalo v prospech žiadateľa,
- nebol tu odkaz na skutočnosť, že aktivity medzi mužmi rovnakého pohlavia sú v Nigérii trestané odňatím slobody až na 14 rokov, alebo trestom smrti v severnej Nigérii, kde sa uplatňuje šaría.
Na podklade negatívneho rozhodnutia maďarských orgánov sa F odvolal na odvolací súd (administratívny a pracovný súd), ktorý položil niekoľko otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Kľúčový bod sa týkal aplikácie článku 4 Smernice Rady 2004/83/EC[2] , kde sa Súdny dvor EÚ pýtal, či táto norma vo svetle článku 1 Charty EÚ[3], ktorý chráni ľudskú dôstojnosť, vylučuje použitie odborných psychologických posudkov, založených na testoch osobnosti, na prípady rozhodovania o udelení azylu pre LGBTI žiadateľov, a to aj v prípade, že nevyžadujú posúdenie sexuálnych návykov žiadateľa a jeho fyzickú prehliadku. V prípade, že by toto vylúčené bolo, súd sa ďalej pýta, či sa orgány vo veciach azylu bránia využitiu znaleckých metód v záujme posúdenia pravdivosti týchto žiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany.
Konkrétne bol Súdny dvor Európskej únie vyzvaný, aby posúdil použitie 3 testov na zistenie sexuálnej orientácie: Draw a Person in the Rain, Rorschach and Szondi test. Tieto slúžia na získanie informácií od partnerov, ktorí bojujú alebo majú problém s vyjadrením svojich pocitov a skúseností, a tým pomáhajú psychológom, aby posúdili ich osobnosť, emočné blaho a mentálny stav. Aj keď sú tieto nástroje rozsiahlo využívané, ich použitie na posúdenie sexuálnej orientácie bolo vedeckou komunitou úplne vylúčené. V dôsledku toho, takéto testy neuvádza ani príslušná odborná literatúra a nie sú využívané ani odborníkmi na posúdenie sexuálnej orientácie žiadateľov o azyl, napríklad v Spojenom Kráľovstve. Bolo potrebné posúdiť, či vypracovanie správy, ktorá tieto testy nehodnotí ako metódy proti ľudskej dôstojnosti a považuje ich za vhodné na preskúmanie sexuálnej orientácie jednotlivca spolu s vhodným preskúmaním záležitostí, zo strany maďarského inštitútu súdnych znalcov a vyšetrovateľov, je znížením profesionality. Nebol to však jediný prípad, kedy sa Súdny dvor EÚ zaoberal pochybnými metódami zisťovania sexuálnej orientácie v azylových veciach.
Znepokojujúce znamenia
Súdny dvor EÚ zatiaľ prejednával 3 prípady, v ktorých sa vyrovnával s otázkou sexuálnej orientácie žiadateľov o azyl.
- V spojených veciach C-199/12 a C-201/12[4] sa pozitívne vytýčili požiadavky, ktoré treba uvážiť v súvislosti s možnosťou návratu žiadateľa do krajiny pôvodu, v prípade, že bude diskrétny o svojej sexuálnej orientácii. V prípade osobitnej sociálnej skupiny, na základe Dohovoru o právnom postavení utečencov[5] použiteľnom v týchto prípadoch, musí sexuálna orientácia žiadateľa o azyl spĺňať 2 podmienky: 1.) príslušnosť osoby k rozpoznateľnej sociálnej skupine v krajine pôvodu (test sociálneho rozlíšenia), 2.) rozlíšenie sexuálnej orientácie žiadateľa, ktorá je tak charakteristická, že by sa jej nemal zriekať (test základnej charakteristiky). Súd taktiež zdôraznil, že trestanie homosexuálneho správania samo o sebe nezakladá prenasledovanie týchto osôb. Oba body reflektujú striktnú interpretáciu práva EÚ, ktoré je v rozpore s usmerneniami UNHCR a názormi komentátorov.
- V druhom prípade C-148/13 a C-150/13[6] sa Súdny dvor EÚ vysporadúval s detailnejším skúmaním dôkazných štandardov. Súdny dvor EÚ vyhlásil, že sexuálna orientácia deklarovaná žiadateľom o azyl musí byť posudzovaná v každom jednotlivom prípade, hlavne na začiatku procesu posudzovania faktov a okolností prípadu. A teda poveruje orgány výkonom kontroly sexuálnej orientácie žiadateľa. Hoci niektoré členské štáty vo všeobecnosti posudzujú sexuálnu orientáciu žiadateľa na základe jeho vyhlásenia, množstvo iných, ako Maďarsko, je prísnejších, a detailne tvrdenie žiadateľa skúmajú, a nebudú mu veriť kdekoľvek to bude možné, preto to využívajú ako ľahký spôsob zamietnutia žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany. V tomto prípade súd vhodne odmietol sexuálne dôkazy a stereotypné hodnotenia, a teda vylúčil lekárske testy ako falometrické testovanie a príklady sexuálnych praktík na podklade toho, že ich využitie by bolo zásahom do ľudskej dôstojnosti a práva na súkromie žiadateľa. Nateraz nebolo ponúknuté žiadne usmernenie o tom, aké otázky sú v týchto prípadoch vhodné. Naviac stereotypné otázky môžu byť kladené ako súčasť vyvážených línií kladenia otázok, čím sa stále ponecháva priestor pre nejasnosti a nevhodné rozhovory a rozhodovanie. AG Wahl[7] vo svojich návrhoch uviedol, že tieto testy by mali byť vykonané za predpokladu, že majú súhlas dotknutej osoby a že sa vykonajú spôsobom, ktorý je v súlade s právom na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti ako aj súkromného a rodinného života žiadateľa (čl. 1 a 7 Charty EÚ).
- V treťom rozsudku išiel Súdny dvor EÚ nad rámec tohto stanoviska a vyjadril nevhodnosť využívania testov pre posúdenie sexuálnej orientácie. Súd sa stotožnil s predchádzajúcim názorom, že sexuálna orientácia deklarovaná žiadateľom o azyl musí byť posudzovaná v každom jednotlivom prípade, hlavne na začiatku procesu posudzovania faktov a okolností prípadu, čo znamená, že vyhlásenie žiadateľa ohľadom sexuálnej orientácie môže podliehať kontrole. Následne však zaujal vážnejšie stanovisko:
Po prvé, Súdny dvor EÚ zdôrazňuje, že znaky stanovené Smernicou 2011/95/EU[8], na základe ktorých môže byť žiadateľ posudzovaný ako člen určitej sociálnej skupiny pre účely žiadosti o medzinárodnú ochranu, sú v skutočnosti nepodstatné, nakoľko dôležitý je fakt, že tieto znaky mu pripisuje osoba prenasledovateľa (bod 31). Podstatné je, že takéto znaky mu pripisuje osoba prenasledovateľa a nemusí ich nevyhnutne reálne aj napĺňať. Vo svojich pripomienkach k rozhodnutiu tiež zdôraznil, že nie vždy je nevyhnutné posudzovať sociálnu orientáciu žiadateľa, nakoľko to azylové prípady nerieši.
Po druhé, Súdny dvor EÚ akceptuje, článok 4 odsek 3 tohto nariadenia nevylučuje použitie expertných posudkov pri posudzovaní okolností a faktov prípadu, ale zhodne s predchádzajúcimi rozhodnutiami zdôrazňuje potrebu rešpektovania ľudskej dôstojnosti, súkromnéhoa rodinného života a práva na účinný prostriedok nápravy. To vyžaduje aplikáciu metód, prostredníctvom ktorých sa bude posudzovať každá kategória žiadostí zo strany vnútroštátnych orgánov, vrátane informácií o krajinách pôvodu. Vyžaduje sa, aby konečnú zodpovednosť za preskúmanie faktov a okolností prípadu prevzali vnútroštátne orgány a nie znalci.
Po tretie sa Súdny dvor EÚ zaoberal otázkou súhlasu žiadateľa, konkrétne, nakoľko je jeho súhlas skutočný, keďže žiadateľ podlieha značnému tlaku v súvislosti s vykonávaním testov, ktoré vnútroštátne orgány považujú za užitočné. Súd preto spochybnil skutočne slobodnú povahu súhlasu žiadateľa za takýchto okolností (bod 52 – 53).
Po štvrté, Súdny dvor usúdil, že takéto testy predstavujú neodôvodnený a neproporcionálny zásad do práva žiadateľa na rešpektovanie súkromného života a teda sú vylúčené právom EÚ, a to najmä v súvislosti s nedostatočnou spoľahlivosťou testov, príliš vážnym zásahom do súkromného života a ich nie nevyhnutnou povahou. Zaujímavá je tiež skutočnosť, že Súdny dvor EÚ vychádzal aj z princípu 18 Yogyakarta princípov, ktoré chránia jednotlivcov pred lekárskym zneužitím založeným na sexuálnej orientácii alebo pohlaví, čo posilňuje legitimitu a právnuautorituv súdnom spore týkajúcom sa sexuálnej orientácie. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že vhodnejšie bude, ak sa vnútroštátne orgány zamerajú na nevyhnutný tréning a zručnosti pracovníkov v azylových veciach, aby boli schopní posúdiť všetky okolnosti konkrétneho prípadu, vrátane otázok sexuálnej orientácie.
V zmysle článku 4 odsek 5 Smernice 2011/95/EU Súdny dvor EÚ zdôrazňuje, že aj v prípade absencie dôkazu, nemusí stanovisko žiadateľa ohľadom jeho sexuálnej orientácie vyžadovať potvrdenie, a to najmä v prípadoch keď je jeho tvrdenie konzistentné a prijateľné. Napriek tomu, že stále zlyháva žiadateľova seba-identifikácia, a v prípade pochybností to nie je v prospech žiadateľa, takéto zdôraznenie dôveryhodnosti žiadateľa odráža skutočné a pozitívne úsilie Súdneho dvora EÚ propagovať spravodlivé rozhodovanie vo veciach azylu zo strany vnútroštátnych orgánov.
Svetlo na konci tunela?
Cieľom Súdneho dvora EÚ bolo poukázať, že je prípustné, aby vnútroštátne orgány používali znalecké posudky v súvislosti so sexuálnou orientáciou v azylových veciach, aj keď v prvom prípade mali byť vylúčené. Cieľom je byť pozitívnejší voči žiadateľom o azyl prenasledovaným z dôvodu sexuálnej orientácie, než ako to bolo v predchádzajúcich rozhodnutiach. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ nestanovuje, ako by sa orgány mali vysporiadať s dôkaznými štandardmi, a zlyháva v rozlišovaní dôležitosti deklarovanej sexuálnej orientácie zo strany žiadateľa. Zároveň je potrebné poznamenať, že Súdny dvor EÚ rozhoduje o predbežných otázkach na základe žiadosti vnútroštátnych súdov a otázkami je viazaný. Preto jedným zo spôsobov ako znížiť nejasnosť je, aby vnútroštátne súdy kládli otázky spôsobom, ktorý umožní sudcom Súdneho dvora EÚ poskytnúť pozitívne usmernenie. Zároveň súčasné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ týkajúce sa sexuálnej orientácie v azylových veciach a s tým súvisiaca judikatúra do budúcna, ovplyvňuje vymedzenie línií medzi tým, čo je a čo už nie je rešpektovaním ľudských práv. Súdny dvor EÚ teda formuje hranice sexuálnej orientácie v azylových prípadoch v rámci právneho systému EÚ.
Najlepší spôsob, ako zlepšiť rozhodovanie v azylových prípadoch spätých s otázkami sexuálnej orientácie je zmena legislatívnych opatrení spolu s trojstrannými nelegislatívnymi opatreniami: tréning, usmernenia, kontrola kvality.
Tréning: lepšie tréningy by sa mali ponúkať osobám, ktoré rozhodujú a vyrovnávajú sa s otázkami sexuálnej orientácie v azylových veciach. Len dostatočne kvalifikované osoby na základe tréningov v oblasti rodovej rovnosti a sexuálnej orientácie budú schopné rozvrátiť a odolávať stereotypným prístupom a západoeurópskym názorom o tom, ako dôveryhodne by mali žiadatelia o azyl prezentovať príbehy zahŕňajúce prenasledovanie z dôvodu ich sexuálnej orientácie, a aký dôkaz je vhodný v takýchto prípadoch. Téma je zložitá a preto sa vyžadujú vedomosti na vysokej úrovni. Tréning by sa nemal zameriavať na kvantitu a obsah (aj keď pravidelný, úplný a multidisciplinárny je nepochybne užitočný), ale radšej na metodológiu a spôsoby odbornej prípravy. Veríme, že odborná príprava týkajúca sa sexuálnej orientácie a rodovej rovnosti môže byť prínosná pre pochopenie utečencov a LGBTI skupín, ktoré prichádzajú a žiadajú o azyl. Navyše možno uvažovať o účasti LGBTI utečencov na odbornej príprave na viacerých úrovniach, napríklad pri navrhovaní jednotlivých kurzov.
Usmernenia: je potrebné vypracovať a rozširovať účinné a ľahko dostupné usmernenia, aby sa dostali k všetkým vnútroštátnym orgánom, ktoré sa zaoberajú prípadmi sexuálnej orientácie. Kľúčové princípy a pozitívne usmernenia by mali byť vytvorené, aby tak zahrnuli aspekty, ktoré sú diskutované, aby stanovovali akým spôsobom majú prebiehať rozhovory a aké spôsoby dokazovania a rozhodovania by sa mali používať.
Nakoniec je nevyhnutné zaviesť spoľahlivý a nestranný systém kontroly kvality, aby bolo možné rýchlo zistiť nevhodné dôkazné praktiky a zaviedli zlepšenia. Je teda stále dosť práce na vnútroštátnych orgánoch, ktoré rozhodujú v azylových veciach a ktoré vedome alebo nevedome bránia zlepšovaniu situácie a vykonávajú nevhodné praktiky.
Článok bol pôvodne zverejnený 28.6.2018 na blogu EDAL, dostupný je tu.
Autori:Nuno Ferreira, University of Sussex, Professor of Law, SOGICA’s project leader
Denise Venturi, Scuola Superiore Sant'Anna and KU Leuven, PhD Student in International Law and Human Rights
Pre Ligu za ľudské práva preložila: Tímea Lazorčáková
[1]JUDGMENT OF THE COURT (Third Chamber) of 25 January 2018, in Case: C-473/13 F v. Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal, Dostupné na: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=198766&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=865294
[2] Council Directive 2004/83/EC of 29 April 2004 on minimum standards for the qualification and status of third country nationals or stateless persons as refugees or as persons who otherwise need international protection and the content of the protection granted. Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX:32004L0083
[3]Charter of Fundamental Rights of the European Union. Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/ALL/?uri=CELEX:12012P/TXT
[4] Judgment of the Court (Fourth Chamber), 7 November 2013. Minister voor Immigratie en Asiel v X and Y and Z v Minister voor Immigratie en Asiel. Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX:62012CJ0199
[5] CONVENTION RELATING TO THE STATUS OF REFUGEES. Dostupné na: http://www.unhcr.org/4d934f5f9.pdf
[6] Judgment of the Court (Fourth Chamber), 7 November 2013. Minister voor Immigratie en Asiel v X and Y and Z v Minister voor Immigratie en Asiel. Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX:62012CJ0199
[7] OPINION OF ADVOCATE GENERAL WAHL delivered on 5 October 2017 (1) Case C‑473/16 F v. Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (formerly Bevándorlási és Állampolgársági Hivatal. Dostupné na: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf;jsessionid=9ea7d0f130d5e17694d0ef3d4c65b3cce98d3dcf8cea.e34KaxiLc3eQc40LaxqMbN4PaNaKe0?text=&docid=195260&pageIndex=0&doclang=EN&mode=req&dir=&occ=first&part=1&cid=734705
[8] Directive 2011/95/EU of the European Parliament and of the Council of 13 December 2011 on standards for the qualification of third-country nationals or stateless persons as beneficiaries of international protection, for a uniform status for refugees or for persons eligible for subsidiary protection, and for the content of the protection granted. Dostupné na: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=celex:32011L0095