Podporte nás

Čo so sebou prináša nový Pakt o migrácii a azyle?

Európska komisia (ďalej len ako „Komisia“) zverejnila 23. septembra 2020 dlho očakávaný Pakt o migrácii a azyle, ktorým sa stanovujú rámce migračnej a azylovej politiky EÚ na nasledujúcich päť rokov (ďalej len ako „Pakt“).
Nový Pakt pozostáva z piatich legislatívnych návrhov, o ktorých ešte bude rokovať Európsky parlament a Rada v najbližších mesiacoch, a štyroch odporúčaní, ktoré Komisia už prijala. Tieto legislatívne návrhy môžu (ale aj nemusia) byť v nasledujúcich mesiacoch zmenené v podstatných častiach alebo nemusia byť ani prijaté. Komisia si v tomto stanovila ambiciózny plán - prijatie navrhovaných legislatívnych návrhov najneskôr do polovice roku 2021.
 
Nový Pakt by mal predstavovať, podľa Komisie, „nový začiatok“ v oblasti azylovej a migračnej politiky EÚ, ktoré by mali byť založené na ľudskom a humánnom prístupe. Pakt si stanovuje za cieľ obnovenie dôvery medzi členskými štátmi, posilnenie odolnosti Európy a „zmenu paradigmy“ v spolupráci s krajinami, ktoré nie sú členmi EÚ. V samotnom úvode Pakt začína s uznaním, že „migrácia bola konštantnou súčasťou ľudských dejín“ a že „vďaka dobre riadenému systému môže migrácia prispieť k rastu, inováciám a sociálnej dynamike“.
 
V tomto článku sa bližšie pozrieme na to, či návrhy dokážu naplniť svoje očakávania a taktiež na výzvy spojené s implementáciou nových návrhov v praxi. Rovnako si rozoberieme niektoré hlavné oblasti, ktorým sa Pakt venuje.
 

Tzv. „predvstupový skríning“


Relevantná právna úprava:
  Toto nariadenie sa má vzťahovať na všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín (vrátane detí), ktorí prekročili vonkajšie hranice neoprávneným spôsobom alebo ktorí budú vylodení po pátracích a záchranných operáciách (SAR), vrátane osôb, ktoré požiadajú o medzinárodnú ochranu.
 
Skríning osôb by mal prebiehať čo najbližšie ku hraniciam, ako to bude len možné, t.j. v určených zariadeniach na vonkajších hraniciach alebo v ich tesnej blízkosti. Tento proces by mal trvať max 5 dní (v prípadoch príchodu veľkého počtu osôb je možné ho predĺžiť spolu až na max 10 dní). Nie je však zrejmé, v akom type zariadení budú osoby ubytované a aké prijímajúce podmienky im budú poskytnuté. Predpokladá sa že dôjde k zvýšenému využívaniu inštitútu zaistenia (viac o tomto nižšie v bode 2).
 
Skríning sa bude vzťahovať aj na jednotlivcov, ktorí sa už nachádzajú na území EÚ, ak nevedia preukázať, že vstúpili na územie členských štátov oprávneným spôsobom, čo môže viesť k zvýšeniu diskriminačných policajných kontrol ľudí inej pleti alebo konkrétnych cudzineckých komunít. V tomto prípade môžu byť osoby zadržané až po dobu 3 dní.
 
Účelom predvstupového skríningu je identifikácia osôb, vloženie osobných a biometrických údajov do príslušných databáz, kontroly v súvislosti s národnou bezpečnosťou, v záujme ochrany zdravia (na účely zistenia osobitných potrieb, ako aj rizík pre verejné zdravie) a identifikácie zraniteľnosti. Bezpečnostné kontroly budú pre štátne orgány povinné, zatiaľ čo od preskúmania zdravotného stavu a zraniteľnosti bude možné upustiť, ak ich príslušné orgány nebudú považovať za potrebné. Možnosť upustiť od preskúmania zdravotného stavu a zraniteľnosti však môže viesť k systematickým problémom s identifikáciou zraniteľných skupín vrátane osôb LGBTQI, obetí obchodovania s ľuďmi alebo mučenia, ako aj k prehliadnutiu iných osobitných potrieb zraniteľných osôb, ktoré si vyžadujú dlhší čas na identifikáciu.
 
Výsledky skríningu budú rozhodujúce pre ďalší postup, t.j. aplikáciu normálneho alebo zrýchleného azylového konania/konania na hraniciach, relokácie alebo návratu osoby. Skutočnosť, že zistené osobitné potreby nebudú vo formulári zaznamenané minimalizuje dopad zraniteľnosti na ďalší postup týkajúci sa jednotlivca.
 
V súvislosti so skríningovým procesom vyvstáva množstvo sporných otázok ohľadom zabezpečenia práv osôb podliehajúcich skríningu na prístup k informáciám, k právnemu zastúpeniu, práva na podanie opravného prostriedku; a taktiež právo na oboznámenie sa s dôvodmi odopretia vstupu; a zabezpečenie súkromia a ochrany zhromaždených údajov. Členské štáty nebudú povinné zapojiť mimovládne organizácie do poskytovania informácií a monitorovania dodržiavania základných práv, čo môže viesť v konečnom dôsledku k zákazu prístupu mimovládnych organizácií do zariadení, kde sa bude vykonávať skríning.
 
V lete tohto roku, komisárka pre vnútorné veci Ylva Johanssonová, oznámila, že Pakt bude obsahovať nový mechanizmus na monitorovanie, vyšetrovanie a riešenie „pushbackov“;[1] niečo, čo poslanci Európskeho parlamentu a mimovládne organizácie dlhodobo požadovali. Nariadenie o skríningu takýto mechanizmus navrhuje, avšak jeho rozsah je obmedzený na monitorovanie jednotlivcov vo fáze skríningu, pričom k väčšine „pushbackov“ nedochádza v súvislosti s formálnymi postupmi na oficiálnych hraničných priechodoch, ale skôr na otvorenom mori alebo na zelenej hranici mimo hraničných priechodov. Návrh tiež ukladá zodpovednosť za vytvorenie monitorovacích mechanizmov členským štátom, ale nie je isté, ako bude zabezpečená nezávislosť a transparentnosť vyšetrovania, ani aké donucovacie opatrenia by sa mohli uplatniť voči členským štátom, ktoré nevyšetria porušenie práv alebo nerešpektujú zistenia pozorovateľov.
 
V záujme zabezpečenia účinnosti tohto monitorovacieho mechanizmu bude potrebné, aby ho realizovali inštitúcie nezávislé od vnútroštátnych orgánov s možnosťou zapojenia mimovládnych organizácii (zabezpečenia prístupu do zariadení na hraniciach).
 

Spojené azylové konanie a konanie o návrate na hraniciach, využívanie inštitútu zaistenia, krízová situácia a vyššia moc


Relevantná právna úprava:
  Po ukončení procesu skríningu môže nasledovať buď konanie o návrate realizované na hraniciach alebo azylové konanie, ak osoba požiada o azyl. Ak osoba nepožiada o azyl alebo jej žiadosť o azyl je zamietnutá, navrhovaný postup povedie k automatickému návratu osoby (dobrovoľnému alebo nedobrovoľnému), čím sa v praxi vylučujú iné možnosti regularizácie pobytu z dôvodov podľa vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov.
 
Ak po prvotnom skríningu nasleduje azylové konanie, toto bude prebiehať buď na hranici alebo vo vnútrozemí. Malo by ísť o dva typy azylových konaní, na ktoré sa budú uplatňovať rozdielne štandardy určené krajinou pôvodu dotknutej osoby. Tento návrh podľa ECRE podkopáva individuálne právo jednotlivca na azyl a v praxi bude znamenať, že viac ľudí bude podliehať „druhotriednemu konaniu“ na hraniciach.
 
Na hraniciach bude povinne prebiehať azylové konanie v prípadoch žiadateľov, u ktorých sa predpokladá, že predstavujú riziko pre národnú bezpečnosť alebo verejný poriadok; ktorí uviedli štátne orgány do omylu tým, že predložili falošné dokumenty, uviedli nepravdivé skutočnosti alebo zamlčali skutočnosti/doklady podstatné pre azylové konanie týkajúce sa ich totožnosti alebo štátnej príslušnosti, ktoré by inak mali negatívny dopad na výsledok ich azylového konania;  ktorí pochádzajú z krajiny, u ktorej je úspešnosť žiadostí o azyl podaných jej štátnymi príslušníkmi nižšia ako 20% (v čase krízovej situácie aj v prípade úspešnosti nižšej ako 75%).
 
Navrhované azylové konanie na hraniciach sa podľa ECRE zakladá na dvoch chybných predpokladoch, že väčšina ľudí prichádzajúcich do Európy nemá pádne dôvody na poskytnutie medzinárodnej ochrany, a že posudzovanie žiadostí o azyl sa dá vykonať rýchlo.
 
Ani jeden z týchto predpokladov však nie je správny. Vyhodnotenie prvostupňových a odvolacích rozhodnutí v celej EÚ dokumentuje, že väčšina ľudí žiadajúcich o azyl v Európe za posledné tri roky získala nejakú formu medzinárodnej ochrany. Rýchle azylové konanie sa má dosiahnuť znížením procesných záruk. Vychádza sa zo vzoru konania na hraniciach aplikovaného v Holandsku, kde však priemerná dĺžka azylového konania dosahuje jeden až dva roky.
 
Žiadatelia počas trvania azylového konania na hraniciach nebudú mať povolený vstup na územie členského štátu.
 
Azylové konanie na hraniciach sa bude vzťahovať aj na deti od 12 rokov, ak sú v sprievode rodičov. Ak existuje predpoklad, že predstavujú nebezpečenstvo pre národnú bezpečnosť alebo verejný poriadok, na hraniciach sa budú môcť posudzovať aj žiadosti o azyl v prípadoch detí mladších ako 12 rokov a to aj v prípade maloletých bez sprievodu. Takýto návrh predstavuje odklon od medzinárodne uznanej definície, ktorá za dieťa považuje každú osobu mladšiu ako 18 rokov veku.
 
Azylové konanie na hraniciach by malo skončiť do 12 týždňov. V prípade zamietavého rozhodnutia budú žiadatelia automaticky nasmerovaní do konania o návrate na hraniciach, ktoré je opätovne limitované dĺžkou ďalších 12 týždňov (vrátane výkonu rozhodnutia). V situáciách „mimoriadneho hromadného príchodu“ alebo rizika takéhoto príchodu (tzv. krízovej situácii) sa môžu tieto lehoty predĺžiť o ďalších 8 týždňov, celkovo teda na 10 mesiacov. Stanovené lehoty sú príliš krátke a v praxi ťažko realizovateľné, osobitné v preťažených štátoch južnej Európy, čoho dôkazom je zlyhanie gréckych a talianskych „hotspotov“ v uplynulých rokoch.
 
Snaha o zrýchlenie postupov na hraniciach v minulosti viedla k výrazne vyššej miere zamietavých rozhodnutí, čo naznačuje, že zrýchlenie konania prispieva k pravdepodobnosti neoprávneného odmietnutia medzinárodnej ochrany. Ak bolo cieľom skutočne urýchliť azylové procesy bolo namieste v prvom rade zrýchliť rozhodovania o zjavne opodstatnených žiadostiach.
 
V krízových situáciách sa navrhuje možnosť členských štátov, so súhlasom Komisie, pozastaviť registráciu žiadostí o azyl na štyri týždne až tri mesiace. Ak však nebude niekoľko týždňov dochádzať k registrácií žiadostí o azyl, ľudia budú vystavení vyššiemu riziku zaistenia, refoulmentu a ako aj zhoršeniu prístupu k prijímajúcim podmienkam a základným službám.
 
Nariadenie ďalej zavádza povinnosť členského štátu súčasne s negatívnym rozhodnutím o medzinárodnej ochrane rozhodnúť o návrate. Právo na opravný prostriedok je pri postupoch na hraniciach obmedzené na jednostupňové odvolacie konanie bez automatického odkladného účinku, čo je v zjavnom rozpore s rozhodnutím SD EÚ v prípade Gnandi (C‑181/16). 
 
V súvislosti s konaním na hraniciach sa predpokladá automatické využívanie inštitútu zaistenia, čo by bolo v zjavnom rozpore s medzinárodnými zásadami nevyhnutnosti, proporcionality, posúdenia individuálnych okolností prípadu a povinnosti aplikovať prednostne alternatívy k zaisteniu pred samotným zaistením. Napriek uisteniu Komisie o tom, že po novom Pakte už nebudú existovať podobné preplnené zadržiavacie zariadenia ako „Moria“,[2] mnohí sa obávajú, že návrh povedie k mnohým „ďalším Moriám“ a k systematickému zhoršovaniu dodržiavania ľudských práv a pozbaveniu osobnej slobody množstva jednotlivcov po dobu niekoľkých mesiacov v pekelných podmienkach.
 
ECRE uvádza, že v dôsledku systematického využívania inštitútu zaistenia v hraničných konaniach, návrh môže v konečnom dôsledku obmedziť prístup jednotlivca k základným službám, ktoré nie sú poskytované na hranici, vrátane prístupu k právnej pomoci a zastúpeniu.
 
Azylové konanie aj konanie o návrate realizované na hraniciach, bude možné uplatňovať aj v inom členskom štáte, nielen v tom, v ktorom bola podaná žiadosť o azyl, tzn. aj po premiestnení do iného členského štátu. Počas trvania oboch konaní na hraniciach bude platiť právna fikcia, že jednotlivci nevstúpili na územie členských štátov. Táto fikcia je zavádzajúca, je v rozpore s európskou judikatúrou a v skutočnosti by nemala mať žiadny vplyv na práva jednotlivca v zmysle medzinárodného práva a práva EÚ.
 
Návrh nariadenia o riešení krízových situácií a vyššej moci v oblasti azylu a migrácie stanovuje výnimky od štandardných pravidiel v čase krízovej situácie alebo vyššej moci. Krízovú situáciu bližšie definuje v čl. 1 ods. 2, avšak vyššia moc zostáva bez definície. Možno však pod situácie vyššej moci zaradiť nepredvídateľné okolnosti, na ktoré členské štáty nemohli byť pripravené, ako napr. COVID-19 alebo politickú krízu na grécko-tureckej hranici z marca 2020. V situáciách vyššej moci platia nasledovné výnimky: predĺženie registrácie o 4 týždne, predĺženie lehôt pri žiadostiach o prijatie zodpovednosti, pri oznámení o prijatie späť a transfere, predĺženie lehôt pri solidárnych opatreniach (pozastavenie na max. 6 mesiacov).
 

Nové mechanizmy solidarity? Čo s dublinským nariadením?


Nový Pakt o migrácii a azyle nevyužil príležitosť zásadne zreformovať doterajší dublinský systém a zodpovednosť za posudzovanie žiadostí o azyl ponecháva na prvej krajine príchodu. Okrem toho navrhuje zložitý systém, v ktorom sa spúšťa určitá forma solidarity medzi členskými štátmi a tzv. “sponzorstvo návratov“.
 
Relevantná právna úprava:
  Toto nariadenie nahrádza dublinské nariadenie a ustanovuje spoločný rámec pre riadenie azylu a migrácie v EÚ; mechanizmus solidarity medzi členskými štátmi a taktiež kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. 


Dublinský systém

Experti sa zhodujú, že vyhlásenie Komisie, že “Dublin je mŕtvy“ je predčasné, nakoľko základné princípy tohto dublinského nariadenia zostávajú naďalej v platnosti, ako si uvedieme nižšie.
 
Vo všeobecnosti má cudzinec povinnosť požiadať o medzinárodnú ochranu v prvom členskom štáte po vstupe. Nerešpektovanie tejto povinnosti má za následok stratu nároku na poskytnutie prijímajúcich podmienok. Cudzinec, ktorý požiada o medzinárodnú ochranu, je povinný najneskôr počas pohovoru uviesť všetky skutočnosti, informácie a dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré sú relevantné na určenie zodpovedného členského štátu. Ak by ich predložil neskôr nebudú tieto zohľadnené.
 
Nariadenie prináša doplnenie kritérií pre určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl. Primárnym kritériom naďalej zostáva prvá krajina vstupu. Nové nariadenie rozširuje definíciu rodiny tak, aby zahŕňala súrodencov a širokú škálu rodinných príslušníkov v prípade detí bez sprievodu. Za kritérium pre určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl považuje aj získanie diplomu alebo inej kvalifikácie v členskom štáte. Nepredpokladá sa však, že by tieto nové kritéria znamenali nejakú väčšiu zmenu pre členské štáty pozdĺž vonkajších hraníc EÚ.
 
Medzi pozitívne zmeny možno zaradiť právo na získanie dlhodobého pobytu už po troch rokoch v záujme zvýšenia motivácie pre zotrvanie v členskom štáte s následnou možnosťou pohybu a práce v iných členských štátoch. Už menej pozitívne možno hodnotiť sankcionovanie pohybu do ďalšieho štátu, ako aj obmedzenie práva na opravný prostriedok v takýchto situáciách. V prípade, že sa osoba vyhýba transferu do členského štátu určeného ako zodpovedného za posúdenie jej žiadosti, nebude dochádzať k presunu zodpovednosti na žiadajúci členský štát po uplynutí 18 mesiacov, ako je tomu v súčasnosti. Zavádza sa trvalá zodpovednosť členského štátu. 


Mechanizmus solidarity

Mechanizmus „flexibilnej“ solidarity by mal vo všeobecnosti fungovať na báze dobrovoľnosti. Od členských štátov sa bude solidarita vyžadovať v prípade vysokého počtu prichádzajúcich osôb („migračného tlaku“) alebo vylodenia po pátracích a záchranných operáciách. „Migračný tlak“ posudzuje Komisia s podporou Agentúry EÚ pre azyl a agentúry Frontex. Solidarita v prípadoch vylodenia sa bude zakladať na projekciách z výročných správ.
 
V prípade, že hodnotiaca správa Komisie dospeje k potrebe pomoci členskému štátu – ostatné členské štáty predložia svoje vlastné “plány solidarity“ v reakcii na túto potrebu. Následne sa prijme vykonávací akt, ktorý stanoví právne povinnosti členských štátov vychádzajúce z ich plánov solidarity. Ak sa nepodarí naplniť 30% relokačných potrieb, prijme sa nový mechanizmus na korekciu danej situácie. Ak návrhy členských štátov nepokryjú vzniknuté potreby, Komisia bola v tomto smere jasná: „za žiadnych okolností nedôjde k povinným relokáciám“, nakoľko štáty budú mať k dispozícii vždy iné možnosti poskytnutia solidarity.
 
Solidarita s najviac zasiahnutými členskými štátmi môže mať nasledovné podoby:
  • relokácia žiadateľov, na ktorých sa nevzťahuje konanie na hraniciach;
  • sponzorstvo návratu;
  • relokácia osôb s udelenou medzinárodnou ochranou (do troch rokov od udelenia medzinárodnej ochrany);
  • opatrenia na budovanie kapacít.
Členské štáty si budú môcť v rámci mechanizmu solidarity vybrať, že namiesto relokácie žiadateľov alebo ľudí s medzinárodnou ochranou na ich vlastné územie, poskytnú „sponzorstvo návratov“ pre zasiahnuté štáty. „Sponzorstvo návratov“ zahŕňa rôzne opatrenia na uľahčenie realizácie návratu neúspešných žiadateľov alebo osôb bez oprávnenia k pobytu. Tieto opatrenia môžu mať rôznu podobu: operačná podpora, budovanie kapacít, poradenstvo pri návrate, návratové operácie, pomoc pri reintegrácii v krajine pôvodu, organizovanie charterových letov alebo komunikácia s tretími krajinami mimo EÚ.
 
Krajina „benefitujúca“ zo sponzorstva návratu ostáva zodpovedná za záväzky a povinnosti upravené v návratovej smernici (rozhodnutie, odvolanie, zabránenie úteku), maximálne však do 8 mesiacov (v prípade krízy do 4 mesiacov).  Ak sa návrat neuskutoční v tomto čase, ľudia voči ktorým sa návrat realizoval, by mali byť premiestnení do sponzorujúceho štátu, t.j. dochádza k „relokácii neúspešných žiadateľov a osôb bez oprávnenia do sponzorujúceho štátu“.
 
Mechanizmus „sponzorstva návratu“ sa medzičasom stal ústredným bodom kritiky. Poverenie členských štátov, ktoré sú najviac nepriateľsky naladené voči migrantom, realizovaním návratov, môže viesť k ohrozeniu ľudských práv, ak štát zodpovedný za vykonanie návratu nebude zároveň zodpovedný za dodržanie procesných záruk v zmysle návratovej smernice. Organizácia Human Rights Watch prirovnala túto politiku k „povereniu školského tyrana, aby odprevadil šikanované dieťa domov“. Obavy sa týkajú tiež právneho postavenia, ochrany a vyhliadok na integráciu pre migrantov, ktorých návrat do krajiny pôvodu nie je možné zrealizovať po premiestnení do sponzorujúcich štátov.
 
Zvýšenie počtu aktérov zapojených do procesu návratu a  zameranie sa na rýchlosť (pod „hrozbou“ relokácie, ak sa návrat neuskutoční do 8 mesiacov) môže podľa PICUM[3] viesť k zvýšeniu rizika porušenia zásady nenavracania (non-refoulement), ochrany rodinného života a najlepšieho záujmu dieťaťa, a k zníženiu procesných záruk v konaní o návrate.
 
Zvýšenie počtu návratov a odrádzanie od nelegálnej migrácie sú podľa PICUM v nariadení prezentované ako prvoradé ciele spoločného rámca. Na zvýšenie úsilia v oblasti návratov Pakt zavádza nové funkcie - „koordinátora EÚ pre návrat“ a zástupcu výkonného riaditeľa agentúry Frontex pre návraty.
 
Návraty zostávajú tiež jadrom vzťahu s tretími krajinami, s obnoveným tlakom na uprednostňovanie readmisných dohôd vo všetkých vzťahoch s tretími krajinami s výnimkou humanitárnej pomoci a ďalšími možnosťami pre Komisiu určiť „akékoľvek opatrenie (...) na zlepšenie spolupráce [tretích krajín], pokiaľ ide o readmisiu “
 

Kriminalizácia mimovládnych organizácii?


Relevantná právna úprava:
  Vyššie uvedené usmernenie Komisie vyzýva členské štáty, aby ako prevádzačstvo nekvalifikovali činy, ktoré sú „nariadené zákonom“. Takáto definícia toho, čo možno vyhodnotiť ako prevádzačstvo, však dostatočne neodlišuje všetky konania, ktoré sú inak “zákonom povolené“. Komisia usmerňuje štáty vyňať zo skutkovej podstaty tohto činu, napr. poskytnutie stravy, prístrešia, zvezenie autom alebo poskytovanie informácií, najmä ak ich vykonáva oficiálna mimovládna organizácia, ktorá je na vykonávanie týchto činností „poverená“. Usmernenie sa zameriava takmer výlučne na pátranie a záchranu na mori, čo tiež predstavuje riziko, že nebudú z kriminalizácie vylúčené činnosti vo vnútrozemí a činnosti, ktoré priamo nesmerujú k záchrane života. 
 
Pátracie a záchranné operácie (SAR) sa považujú za legitímne, iba ak „dodržiavajú pokyny prijaté od koordinačného orgánu“ a pri „dodržiavaní príslušného právneho rámca“, čo ponecháva otvorené dvere pre stíhanie mimovládnych organizácií pod (často vykonštruovanými) obvineniami z porušenia vnútroštátnych právnych predpisov alebo pokynov o vylodení.
 

Pátracie a záchranné operácie (Search and Rescue (SAR))


Relevantná právna úprava:
  Situácia ukazuje, že je stále aktuálne a potrebné zaoberať sa humanitárnou tragédiou v Stredozemnom mori, napríklad prostredníctvom pátracích a záchranných kapacít financovaných EÚ a prevádzkovaných na jej území. V tejto oblasti naďalej pretrváva humanitárna kríza.
 
Namiesto vysporiadania sa so správaním a nariadeniami jednotlivých vlád členských štátov, ktoré bránia mimovládnym organizáciám vykonávať záchranné operácie na mori, odporúčanie Komisie ukladá mimovládnym organizáciám v rámci SAR niekoľko povinností, najmä pokiaľ ide o požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia, ohlasovacie povinnosti týkajúce sa administratívnej štruktúry mimovládnych organizácií, komunikáciu so súkromnými subjektmi a overovanie dodržiavania pravidiel riadenia migrácie, ktoré môžu potenciálne zasahovať do pátracích a záchranných povinností.
 
Odporúčanie naznačuje, že „je nevyhnutné vyhnúť sa situácii, v ktorej budú siete prevádzačstva a obchodovania s ľuďmi vrátane zločineckých organizácií obchodujúcich s ľuďmi alebo využívajúcich formy vykorisťovania prispôsobeného otroctvu využívať výhody záchranných operácií uskutočňovaných súkromnými plavidlami v Stredozemnom mori “, čím vytvára dojem prepojenia medzi prevádzačstvom a mimovládnymi organizáciami SAR.
 

Bezpečné a regulárne cesty príchodu do Európy


Príležitosť signalizovať, že EÚ je pripravená prispieť k zdieľaniu zodpovednosti za ochranu utečencov na medzinárodnej scéne v duchu partnerstva s krajinami, ktoré sú hostiteľmi veľkej väčšiny utečencov, Pakt premeškal. Komisia namiesto toho, aby navrhla ambiciózny cieľ presídlenia utečencov, iba vyzvala členské štáty, aby urobili viac, a sľuby členských štátov na rok 2020 premenila na dvojročný program, čo má za následok jeden celý stratený rok v prípade agendy presídľovania do EÚ.
 

Spolupráca s tretími krajinami


V Pakte možno vidieť snahu o externalizáciu zodpovednosti za azyl a zneužívanie rozvojovej pomoci, vízových schém a ďalších nástrojov na vyvíjanie tlaku na tretie krajiny, aby spolupracovali s EÚ v oblasti dohôd zameraný na kontrolu migrácie a readmisiu. To predstavuje riziko nielen v rozpore s vlastným záväzkom EÚ k rozvojovým zásadám, ale aj v oslabení jej medzinárodného postavenia vyvolaním nedôvery a nepriateľstva u tretích krajín a medzi nimi navzájom. Okrem toho neformálne dohody a spolupráce v oblasti bezpečnosti pri kontrole migrácie s krajinami ako je Líbya či Turecko môžu viesť k porušovaniu ľudských práv, k povzbudeniu represívnych vlád tretích krajín a k ešte väčšej nestabilite.
 

Záver

Celkovo sa zdá, že popísané sporné prvky nového Paktu nie sú žiadnou novinkou. Pakt nepriniesol ani štrukturálne prehodnotenie migračnej a azylovej politiky EÚ, v ktoré mnohí dúfali. Oceniť však možno úsilie Komisie o dosiahnutie dohody medzi členskými štátmi po rokoch rastúcej polarizácii, o posilnenie odolnosti Európy voči rôznym krízam a „dedramatizáciu“ debaty o migrácii.
 
Rozdielne názory jednotlivých členských štátov k návrhu nového Paktu vystúpili na povrch už v priebehu niekoľkých dní nasledujúcich po jeho zverejnení. Štáty Vyšehradskej štvorky a s nimi podobne zmýšľajúce krajiny rýchlo a nahlas vyjadrili svoj nesúhlas s Paktom, trvajúc na zavedení prísnejších opatrení na zabránenie migrácii do Európy. Okrem toho označili „sponzorstvo návratu“ za relokácie „zadnými vrátkami“. Naopak juhoeurópske štáty zdôraznili, že predložené návrhy nie sú dostatočné, čo sa týka solidarity medzi členskými štátmi, a že konania na hraniciach vyvinú neprimeraný a trvalý tlak na ich azylové systémy. V spoločnom liste z konca novembra vedúci predstavitelia Španielska, Talianska, Grécka a Malty varovali, že bude potrebné zaviesť prísnejšie pravidlá pre relokácie, že súčasné skríningové a hraničné návrhy „sú nereálne a v praxi nebudú fungovať“, a taktiež že rozšírenie legálnych ciest príchodu do Európy by sa malo stať prioritou.
 
Ako to celé dopadne? To uvidíme v priebehu nasledujúcich mesiacov. Teraz je na Európskom parlamente a Rade, aby preskúmali a prijali celý súbor právnych predpisov, ktoré rozhodnú o tom, ako bude vyzerať spoločná azylová a migračná politika EÚ počas nasledujúcich rokov.
 
Tento článok predstavuje primárne kompilát prvotných hodnotení Európskeho paktu o migrácii a azyle vypracovaných mimovládnymi organizáciami EPIM, ECRE, PICUM a Refugee Rights Europe. Článok zároveň nepredstavuje vyčerpávajúce pokrytie všetkých tém, ktorým sa venuje nový Pakt o migrácii a azyle, ako napríklad pracovnú migráciu a pracovné práva, ktoré predstavujú rozsiahlu časť predmetného návrhu balíka.
 
Použité zdroje:

[1] Európska rada pre utečencov a exulantov  (European Council on Refugees and Exiles - ECRE) v tomto smere uvádza, že najmenej u 13 štátov boli zaznamenané „pushbacky“ na hraniciach (zdroj: https://www.ecre.org/the-pact-on-migration-and-asylum-its-never-enough-never-never/)
[2] Prijímacie a identifikačné centrum Moria bol utečenecký tabor na gréckom ostrove Lesbos obohnaný ostnatým drôtom. Slúžil ako “hotspot” Európskej únie. Organizácia Human Rights Watch označila Moriu za väzenie pod šírym nebom. V auguste 2018 tento tábor poľný koordinátor Lekárov bez hraníc nazval „najhorším utečeneckým táborom na zemi”. Tábor mal kapacitu 3000 ľudí, zatiaľ čo v lete 2020 v ňom žilo cca 20 000 ľudí v príšerných a neľudských podmienkach. V septembri 2020 tábor zhorel vplyvom požiaru do tla.
[3] PICUM je sieť mimovládnych organizácii, ktorej cieľom je podpora sociálnej spravodlivosti a dodržiavanie ľudských práv nezdokumentovaných migrantov v Európe. Zdroj: Preliminary Analysis of the European Pact on Migration and Asylum


Článok vznikol v rámci projektu Dajme šancu utečencom IV. Projekt je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie vo výške 34 630 eur. Za obsah tohto článku výlučne zodpovedá Liga za ľudské práva.