Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) vzniklo v roku 2005 s cieľom prispievať svojimi výskumnými, analytickými a vzdelávacími aktivitami k vytváraniu spravodlivejšej a súdržnejšej spoločnosti.
Venuje sa predovšetkým inklúzii marginalizovaných skupín, či už ide o Rómov, migrantov alebo iné menšiny. Zameriava sa pritom na vzdelávanie, interetnické vzťahy a politickú participáciu. Od roku 2018 sa CVEK podieľa aj na projekte KapaCITY, ktorý sa venuje integrácii cudzincov na úrovni samospráv. O priebehu projektu a jeho prínosoch, ale aj o vnímaní a postojoch k cudzincom na Slovensku sme sa zhovárali s riaditeľkou CVEK Elenou Gallovou Kriglerovou.V jednom Vašom komentári pre sme.sk ste pred časom porovnávali situáciu s utečencami v Gabčíkove v roku 2004 a 2015, kedy v prvom prípade s nimi miestni obyvatelia hrávali futbal a v tom druhom podpisovali petíciu proti nim. Kde podľa vás nastal zlom?
Zlomilo sa to presne v tom roku 2015, kedy sa tragédia skupiny ľudí začala u nás zneužívať na politický boj. Pritom v tom roku 2004 bolo u nás fyzicky utečencov výrazne viac – až okolo 11 tisíc. Bolo to však v období, kedy Slovensko vstupovalo do EÚ, bolo veľmi optimistické, dívali sme sa dopredu, a toto nebola vôbec téma ktorá by nejako hýbala spoločnosťou.
V roku 2015 sa však migračná kríza stala nástrojom politického boja, čo ju posunulo do úplne inej roviny vnímania. Je pravdou, že medzinárodná situácia v roku 2015 bola veľmi vážna a aj na prvý pohľad vyzerala hrozivo. Žiaľ, politická kultúra v posledných desaťročiach je taká, že veľmi radi ukážeme prstom na nejakú menšinu a vyhlásime ju za hrozbu, pred ktorou nás niekto – teda politici – musia chrániť. Či už sú to Rómovia, migranti, LGBTI komunita, často sa hrá s tzv. maďarskou kartou a pod. A toto sa stalo aj v roku 2015. Asi si všetci pamätáme billboardy „Ochránime Slovensko“ či nakúpený ostnatý drôt za milióny eur, ktorý nikdy nebol použitý, pretože to nebolo potrebné. Takže to bol ten zásadný rozdiel oproti minulosti.
Dá sa teda predpokladať, že táto téma už je za nami?
Žiaľ, nie je to tak. Podľa najnovšieho výskumu CVEK, ktorý monitoruje postoje k cudzincom, táto téma stále negatívne rezonuje vo vnímaní ľudí. Utečenci sú vnímaní ako problém, ľudia si myslia, že by sme mali lepšie strážiť hranice, mali by sme podporovať prijímanie ľudí, ktorí sú nám kultúrne blízki, islam je vnímaný ako veľká hrozba. Čiže aj napriek tomu, že odvtedy uplynulo 5 rokov a napriek tomu, že táto téma úplne vymizla z verejného diskurzu, v postojoch ľudí to ostalo. A to je podľa mňa mimoriadne vážna vec, lebo to svedčí o tom, aký silný vplyv majú politici na vnímanie a postoje ľudí.
Čiže zodpovednejšia komunikácia zo strany politikov by mohla byť prvým krokom k zlepšeniu postojov k cudzincom?
Som presvedčená o tom, že ak by Robert Kaliňák, ako bývalý minister vnútra bol v tom roku 2015 povedal „pozrite sa, mali sme tu 11 tisíc utečencov a zvládli sme to, vieme to zvládnuť aj teraz, máme na to kapacity...“, tak by nenastala situácia, ktorú sme tu mali v roku 2015, a ktorá žiaľ vo vnímaní ľudí pretrváva dodnes. Čiže áno, veľká časť zodpovednosti je práve v rukách politikov.
Možno aj v dôsledku týchto negatívnych nálad aj samotný výraz integrácia začína byť vnímaný negatívne. Skúsme si vysvetliť, čo sa za týmto pojmom skrýva a ako by sme ho mali vnímať.
Osudom niektorých slov, ktoré nie sú dostatočne vysvetlené je, že začnú byť vnímané ako floskuly.
Ale neznamená to, že by sme mali ustúpiť a nepoužívať ich, skôr je dôležité dávať ich do dostatočného kontextu. Slovo integrácia sa napríklad v minulých desaťročiach často a intenzívne dávalo do súvislosti s Rómami a ľudia si to začali spájať s tým, že im ideme dať zadarmo niečo, čo iní nedostávajú. A toto vnímanie sa začalo prenášať aj do iných oblastí. Ale je to veľmi ďaleko od pravdy.
Integrácia je veľmi široký koncept, ktorý vyjadruje vzájomné zbližovanie, spájanie a nevyhnutne vyžaduje aktivitu všetkých účastníkov procesu. My v CVEKU preto nehovoríme o integrovaní určitej skupiny DO spoločnosti, ale o budovaní integrovanej spoločnosti ako takej. V tom sa skrýva veľa vecí – od bežných každodenných potrieb, ako sú práca, vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, cez vzájomné poznanie a porozumenie až po akceptáciu rozmanitosti. To nevyhnutne znamená zmenu aj na strane samotných cudzincov – ak teda dnes hovoríme o integrácii cudzincov – aj na strane majoritnej spoločnosti.
Čo je teda potrebné urobiť, aby sa integrácia z generického výrazu s neuchopiteľným významom stala potreba alebo aspoň bežná súčasť života?
Musíme si to dať ako cieľ. To bolo našou snahou aj v rámci projektu KapaCITY. Keď napríklad samosprávy uvažujú o strategických politikách, aby im napadlo, že majú na svojom území aj nejakú skupinu cudzincov, ktorým by mali venovať pozornosť. Keď to začneme robiť proaktívne a cielene, vtedy sa nám podarí ten generický výraz zasadiť do reálneho života.
Pri práci so samosprávami sme sa stretli s názorom, že „cudzinci sú integrovaní vtedy, keď o nich nevieme“. Ale to je trochu mylné, aj keď na prvý pohľad to môže vyzerať dobre – že cudzinci nemajú žiadne problémy, my o nich nevieme a všetko je v poriadku. Ale môže to znamenať aj to, že si svoje problémy riešia buď po svojom alebo sa stávajú čoraz viac vylúčenými na okraj spoločnosti. A v krízovej situácii sa nakoniec ukáže to, čo sme dlhodobo nevideli. Ako to bolo nedávno v prípade pandémie, keď sa ukázala zlá situácia v DSS-kách, vyšli najavo problémy seniorov, rómskych detí, ktoré ostali bez prístupu k vzdelávaniu. Aj v prípade cudzincov sa ukázalo, že nemajú potrebné informácie, čo sa v krajine deje a ako sa majú k tomu postaviť. Čiže to, že nevieme o cudzincoch neznamená, že sú integrovaní.
A na druhej strane nás takýto postoj pripravuje o možnosť vidieť cudzincov aj v ich inakosti, vidieť tú rozmanitosť ako bežnú súčasť života a benefit pre spoločnosť. Keď to nie je postavené na tom, že ak sa z vás stanú Slováci – budete naši, ale že môžete byť naši aj keď máte iné náboženstvo, inak sa obliekate, máte iné hodnoty, ktoré nie sú v rozpore s tými našimi. Ak dokážeme cudzincov vnímať aj s ich odlišnosťou – a oni nás – vtedy si budujeme vzájomnú dôveru a súdržnú spoločnosť, v ktorej všetci jej členovia môžu žiť úspešný život. A to je pointa toho celého.
Aká bola úloha CVEK-u v projekte KapaCITY?
My sa v CVEKU sa v každom projekte snažíme si na začiatku zmapovať situáciu, čo sme urobili aj v projekte KapaCITY. Vypracovali sme štatistickú analýzu dát o cudzincoch žijúcich v zapojených mestách – odkiaľ sú, čo tam robia, aká je ich štruktúra a pod. Potom sme urobili analýzu verejných politík a zisťovali, či v nich jednotlivé mestá situáciu cudzincov reflektujú. V každom zo zúčastnených miest sme následne realizovali výskum, v rámci ktorého sme hovorili aj s cudzincami ale aj s predstaviteľmi inštitúcií o tom, ako túto tému vnímajú, čo potrebujú, aké sú prípadné bariéry integrácie a pod. Bola taká prierezová téma, pričom všetky ďalšie aktivity projektu sme zlaďovali so zisteniami tejto úvodnej analýzy.
Druhá dôležitá vec boli interkultúrne tréningy pre zamestnancov samospráv, učiteľov na školách a iných záujemcov, ktorých cieľom bolo zlaďovať kultúrne, jazykové, náboženské špecifiká, ktoré prináša rozmanitosť v regióne. Na záver sme tiež pripravili veľkú príručku, ako tvoriť politiky a stratégie na úrovni mesta tak, aby reflektovali potreby cudzincov.
Zaznamenali ste v priebehu projektu nejaký posun v tejto oblasti? Napríklad pri tvorbe politík?
Minimálne zapojené samosprávy začali s tou témou pracovať a sme radi, že nás aj prizývajú do pracovných skupín na vypracovanie rozvojových plánov v tejto oblasti. Samozrejme, nie všetky samosprávy majú teraz otvorené nejaké procesy, ale keď ich začnú pripravovať – teraz sa napríklad budú prijímať nové plány hospodárskeho a sociálneho rozvoja – tak je vysoko pravdepodobné, že aj vďaka projektu KapaCITY budú nad tým uvažovať inak a potreby cudzincov už v nich zohľadnia.
Som presvedčená, že projektami, ako je KapaCITY, svojim spôsobom sadíme semienka. A aj keď si možno dnes mnohé samosprávy myslia, že majú cudzincov málo a nepredstavujú pre nich žiaden problém, tak v budúcnosti, keď budú vytvárať nejakú politiku alebo keď budú rozmýšľať ako najbližšie urobia dni mesta alebo budú uvažovať o situácii detí v školách, tak po týchto troch rokoch projektu už niekomu napadne, že tu máme aj nejakých cudzincov a treba ich do týchto aktivít zaradiť. Už len toto uvedomenie považujem za veľký prínos tohto projektu.
Ale aj v rámci projektu sa urobilo veľa vecí, urobili sa uvítacie informačné balíčky pre cudzincov, v Bratislave sa vytvorila platforma cudzincov, ktorej predstavitelia absolvovali svoj prvý neformálny obed s primátorom, Banská bystrica si sama zmapovala cudzincov na školách, dá sa povedať, že v mnohých ohľadoch došlo tam k reálnemu zbližovaniu samospráv a cudzincov v regiónoch.
Treba však brať do úvahy, že už druhý rok čelíme pandémii a samosprávy sú zavalené riešením tejto krízovej situácie. Cudzincom, ktorých majú samosprávy pár tisíc v meste, nemôžu dávať prioritu, čo je úplne pochopiteľné.
Ako vnímajú integračné aktivity samospráv samotní cudzinci?
Naša skúsenosť je taká, že keď dostanú pomocnú ruku, keď im niekto dá najavo, že im na nich záleží, tak to vnímajú veľmi pozitívne. Lebo inak, keď sem prídu sú často stratení v tom, čo sa tu deje a ako to tu funguje takže keď sa im otvoria dvere tak sa aj oni o to viac snažia. Každý chce niekam patriť a je teda aj v ich záujme, aby sa do spoločnosti začlenili.
Kde vidíte ešte rezervy v integračných procesoch na regionálnej úrovni?
Ešte stále žiaľ nedošlo k úplnému osvojeniu si témy integrácie na strane samospráv. Mali by sa k tejto téme prihlásiť a konzistentne na nej pracovať, zbierať si dáta, sledovať, ako sa vyvíja situácia a pod.
To sa nedá robiť projektovo. Každý projekt sa raz skončí a dlhodobo tú tému nemôžu za samosprávy „ťahať“ mimovládne organizácie. Je potrebné vyčleniť na to zodpovedných ľudí, ktorí budú tému posúvať ďalej. Na druhej strane by som rada zdôraznila, že my – a myslím, že hovorím za všetky mimovládne organizácie zapojené do projektu KapaCITY – sme stále k dispozícii. Takže keď si mestá aj o rok – dva povedia, že idú riešiť nejaké aktivity v tomto smere, môžu sa na nás kedykoľvek obrátiť a my im radi pomôžeme.
Zároveň považujem za veľmi dôležité aj zapojenie samotných cudzincov. Mali by sa viac otvoriť, prekonať svoje ostychy a dať o sebe vedieť, začať spolupracovať. Lebo aj v rámci výskumu sme sa často stretávali s tým, že keď niekto na samosprávu príde – tá sa oňho postará. Samozrejme, lepšie to bude fungovať, keď aj samotní cudzinci budú mať možnosť hovoriť sami za seba. A to je presne o tom zlepšení participácie cudzincov na procesoch v meste. Je to ťažká téma, ale nie nerealizovateľná. Už teraz máme sformovanú skupinu cudzincov, ktorí chcú spolupracovať a posúvať veci ďalej. Možno nie všetko pôjde ako po masle, a niečo možno zlyhá, niekto bude nespokojný na jednej alebo na druhej strane, ale postupne sa budú obrusovať hrany a prichádzať výsledky. Len s tým treba začať na oboch stranách. Ale opäť sú v tom kľúčové mestá, ktoré by mali dať cudzincom najavo, že majú záujem na spolupráci.
Na záverečnej konferencii k projektu ste spomínali oceneného "najlepšieho starostu sveta", ktorý toto ocenenie získal aj vďaka úspešným integračným aktivitám, ktoré realizoval vo svojom meste. Aké to boli aktivity?
Išlo o starostu belgického mesta Mechelen, Barta Somersa, ktorý dokázal zvládnuť prílev migrantov práve v období utečeneckej krízy v roku 2015 a nastoliť atmosféru bezpečia a sociálnej súdržnosti v rámci všetkých 138 národností, ktoré v meste žijú. Vďaka vzájomnej komunikácii s jednotlivými skupinami, ich zapájaním do hľadaní riešení v oblasti bezpečnosti, partnerského spolužitia a tolerancie sa mu podarilo z mesta plného konfliktov vytvoriť mesto, v ktorom všetci radi žijú - či už tí, ktorí sa prisťahovali alebo tí, ktorí tam žili už dlhé roky.
Sú aj na Slovensku z vášho pohľadu kandidáti na toto ocenenie? Čo by mali urobiť, aby sa nimi mohli stať?
Cena najlepšieho primátora sveta sa udeľuje každoročne a aj teraz je primátor Matúš Vallo v úzkom výbere medzi 30-tkou nominovaných. Nie je to teda nedosiahnuteľná méta.
Je potrebné si uvedomiť, že s pribúdajúcou rozmanitosťou v mestách (čo nemusí byť len o cudzincoch) sa stále významnejším aspektom riadenia miest stáva aj riadenie vzťahov medzi jednotlivými skupinami obyvateľov, ktorí v ňom žijú. Ľuďom už nezáleží len na to, či im príde načas autobus a či majú prácu, ale aj v akom meste žijú, či sa tam cítia dobre a či sa tam nemusia báť chodiť po ulici, keď sú iní. Na to by mali súčasní aj budúci primátori a primátorky pamätať.
Článok vznikol a bol zverejnený v rámci projektu KapaCITY, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, Fondy pre oblasť vnútorných záležitostí.
