O Slovensku som veľa nepočula, okrem hodín dejepisu a geografie v škole, keď sme pozerali hlavné mestá Európy. Nikdy som sa nezamýšľala, že by som sem išla. Ale dostala som dobrú pracovnú príležitosť. Bola som zvedavá a potom, čo som na internete videla fotky Bratislavy, som si povedala, že prečo nie. Bez toho, aby som naozaj vedela, čo tu nájdem.
Moja posledná skúsenosť zo zahraničia bola v Rusku. Takže som bola veľmi zvedavá, či sa Slovensko bude podobať viacej mojej predstave Európy alebo Ruska.Mám dvojročnú zmluvu a som tu už rok a pol. Nikdy ma príroda nefascinovala, ale tu som sa naučila ju mať rada. Tatry ma očarili. Pochádzam z mesta Grenoble vo Francúzsku, v Alpách, ale nikdy som ich nemala obzvlášť rada. Teraz sa nie len rada pozerám na Tatry, ale mám rada aj nejakú tú túru! To je doslova revolúcia! Môj obľúbený pohľad je na Popradské pleso.
Keďže mám rada aj dejiny, môžem byť len nadšená z bohatého historického dedičstva na Slovensku. Obzvlášť sa mi páčil Oravský zámok a drevené kostolíky – môj doteraz najobľúbenejší je ten v Kežmarku. Stále ma udivuje, ako učitelia dejepisu dokážu v rámci predmetu nájsť dosť času na celú komplexnú históriu krajiny.
Som viac ako rada, že mám možnosť bývať a cestovať po Slovensku – i keď je to (poznámka HRL: kvôli Covid-19) tieto dni trošku komplikovanejšie. Som taktiež šťastná, že som stretla mnoho rôznych, milých a priateľských ľudí počas mojich výletov do rôznych kútoch Slovenska, ktoré som navštívila. Od jednej pani pri mlyne neďaleko Banskej Bystrice, ktorá nám za každú cenu chcela dať pohľadnice, len aby sme jej ich poslali späť, až po jedného pána na Poloninách, ktorý poznal hokejový tím Grenoblu, a ktorý nám dal boršč, keď sme hľadali niečo pod zub. Ale myslím na všetkých ľudí, ktorých som vídavala častejšie kvôli práci a mojim aktivitám, ako napríklad tancovanie na rockovú hudbu, konverzácie v ruštine cez Tandem alebo kartové hry.
Čo ma najviac prekvapilo na jedle na Slovensku, je zvyk si dávať polievku každý deň po celý rok. Ale musím priznať, že polievky máte výborné! Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila, sa stala počas návštevy mojej starej mamy. Tá čítala knihu jedného slovenského spisovateľa, v ktorej sa spomínala Kofola. Keď tu bola, chcela ju bezpodmienečne ochutnať. A tak aj spravila, a úplne ju zbožňovala. Minulý rok na Vianoce si dala fľašu Kofoly a bola veľmi rada.
Raz dobrovoľníčka, navždy dobrovoľníčka
Vo Francúzsku dobrovoľne pomáham v dvoch asociáciách: v jednej, ktorá pomáha utečencom s integráciou tým, že im poskytuje ubytovanie; a v druhej, ktorá píše listy väzňom. Preto som chcela byt dobrovoľníčkou aj v mieste, kde by som sa presťahovala. Myslím si, že pomáhať ako dobrovoľník je aj dobrým spôsobom ako si rozšíriť obzory, spoznať nových ľudí, a lepšie pochopiť miesto, kde žijete. Vediac, že možnosti na dobrovoľníctvo len tak z neba nepadajú, tak ako nič iné, som kontaktovala Ligu za ľudské práva.
Keďže nehovorím po slovensky, potrebovala som aktivitu, ktorá si nevyžadovala znalosť jazyka. Súhlasili so stretnutím a prediskutovali sme možnosti, ako by som mohla pomôcť. Liga za ľudské práva mi tuto možnosť dala. Viac ako rok mám už na starosti prípravu newslettra pre cudzincov v spolupráci so samosprávami a kultúrnymi mediátormi v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici a Košiciach.
Veľmi by som sa chcela poďakovať organizáciám ako je Liga, ktoré nám, cudzincom, uľahčujú život na Slovensku, napríklad tým, že prekladajú nevyhnutné informácie, čím poskytujú cennú pomoc. Táto pomoc naberá dodatočný význam v súčasnej dobe, keď nie je vždy jednoduché pochopiť aktualizované pokyny súvisiace s pandémiou a opatrenia, ktoré sa prijímajú na zmiernenie jej dopadov.
Marine
Osobné výpovede cudzincov boli publikované v rámci projektu KapaCITY, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, Fondy pre oblasť vnútorných záležitostí.
