Priznávam, že kým som šla na vysokú školu, netušila som o krajine zvanej Slovensko. Československo mi niečo matne hovorilo, no nedá sa povedať, že by ma niekedy zaujímalo.
Vyrastala som na malej horskej farme v Kanade. Z domu som mohla vyjsť rovno na vrcholy hôr. Cesta do školy sa rovnala dvojkilometrovej túre k školskému autobusu (v zime sme polovicu cesty schádzali na saniach, čo bolo rýchle a zábavné, aj keď sme potom do školy chodili v mokrých rifliach).Môj otec pochádza z Japonska, takže som od malička vedela, čo to znamená byť trochu inou. Ako dieťa som sa občas hanbila za niektoré veci u nás doma, ale ako dospelá si to cením a som na to hrdá. “Mami, prídu k nám moji kamaráti. Mohla by si nevariť na večeru hijiki riasy a lososie hlavy?”
Fotka: Naomi ako dieťa s rodičmi a sestrou na návšteve Japonska
Z domu som šla na malú univerzitu v USA, kde sa skupina študentov zo Slovenska a Slovinska veľmi usilovne zasadila za to, aby som sa naučila tieto krajiny rozlišovať. Jasné, že som dovtedy nepoznala ani jednu. Dnes je jeden z tých Slovákov mojím manželom.
Posledný semester vysokej školy som strávila na zahraničnom študijnom programe v Rakúsku. Išlo o moju prvú skúsenosť s Európou, Takže môj dojem vytvárali pitoreskné rakúske dedinky, okná plné muškátov, domy, ktoré vyzerali, že ich namaľovali len včera, s posledným steblom trávy na svojom mieste.
Jasne si pamätám svoju prvú návštevu Slovenska. Zišli sme z diaľnice do rodného mesta môjho vtedy priateľa…a ten rozdiel ma šokoval. Nemala som potuchy o dopade železnej opony či komunizmu na túto krajinu. Nikdy som sa nad tým dovtedy nezamýšľala. Avšak to, čo mi vtedy pripadalo byť spustnuté, je pre mňa dnes pripomienkou histórie a skúsenosti krajiny, ktoré nesmú byť zabudnuté.
Môj semester skončil na Vianoce. V tej dobe už môj snúbenec chcel, aby som zažila a lepšie pochopila Slovensko, krajinu jeho pôvodu. Presťahovala som sa do Bratislavy a začala učiť angličtinu.
Bola zima, kedy Bratislava nepôsobí veľmi útulne. Môj snúbenec stale pracoval v Rakúsku a žena, s ktorou som bývala, nikdy nebola doma. Chodila som učiť do viacerých firiem, takže iných učiteľov som nepoznala. Bola to doba samoty.
Od prírody som hanblivou introvertkou. V Severnej Amerike som sa mohla spoľahnúť na to, že ostatní sú otvorení a nadväzujú priateľstvá. Na Slovensku to tak veľmi nie je. Ozvať sa k cudziemu človeku je stále niečo, čo mi nejde, avšak ak sa chcete s niekým spriateliť, bez spoločných známych, skôr než za tri roky, je to nevyhnutné.
Čoskoro, na Vianoce, to bude 16 rokov, čo žijem na Slovensku. Za ten čas som sa zamilovala do ľudovej kultúry, som fascinovaná históriou tejto krajiny, a lepšie rozumiem jej ľuďom. A aj po tých rokoch stále objavujem veci, o ktorých neviem.
Napríklad vždy zabudnem, že deti nosia na svoje narodeniny a meniny do školy sladkosti. Doma meniny neoslavujeme, keďže polovica z nás ich ani nemá, ale raz, po 14 rokoch môjho života na Slovensku, si môj syn vymyslel, že chce byť ako ostatní, a spolužiakom donesie sladkosti. Vtedy sa ešte len učil čítať, ale vzal kalendár a pretáčal ho, až kým našiel svoje meno v mesiaci november. Vzhľadom na jeho odhodlanie, ako sa meniny blížili, kúpila som krabicu jednotlivo balených čokoládok.
“Ale mami,” povedal, “a čo pani učiteľka?”
“Čo pani učiteľka?” zopakovala som. “Daj jej dve čokoládky.”
Táto debata sa zopakovala niekoľkokrát. Prváci niekedy nechápu, že to čo je pre nich samozrejmosťou, môže byť niekedy pre ich mamu záhadou, k rozlúšteniu ktorej im chýba kúsok skladačky. A ja som bola príliš nechápavá, aby som si uvedomila, že mi zrejme chýba nejaká informácia.
Prišli sme domov a manželovi som ukázala balenie Milka čokoládok.
“A čo pani učiteľka?” spýtal sa môj manžel.
“ČO PANI UČITEĽKA?”
Môj manžel a staršie deti mi napokon vysvetlili, že učitelia dostávajú svoj vlastný darček, nie sladkosti pre deti. Takže skoro ráno pred školou som bežala do najbližšieho obchodu (na dedine je to našťastie veľmi blízko) pre ďalšie balenie dospelácko vyzerajúcej čokolády. (Vhodným darom je tiež čaj, káva alebo niečo podobné.)
Keď sa spätne pozerám na môj život na Slovensku, hlavná vec, ktorú by som urobila inak by bola, že by som sa hneď na začiatku naučila lepšie po slovensky. Pred 16 rokmi bolo na výber len málo kurzov. To je síce pravda, ale oveľa viac platí, že som si štúdium slovenčiny neurčila ako prioritu. Takže moje učenie slovenčiny znamenalo samoštúdium, pár lekcií s kamarátmi, a veľa veľa počúvania, až sa mi slovenčina dostala do podvedomia. Mojím pracovným jazykom je angličtina, takže síce viem po slovensky konverzovať, gramatiku mám ale príšernú. Ak aj vyskloňujem slová správne, je to skôr náhoda. Minulého roku som chodila do kurzu slovenčiny, ale nezdá sa mi, že by to veľmi pomohlo. Je skrátka omnoho jednoduchšie naučiť sa jazyk poriadne hneď na začiatku, než sa snažiť napraviť to neskôr. Draho tak platím za časy, kedy som lamentovala, prečo môj otec nemá lepšiu angličtinu.
Avšak pre mňa ako pre dieťa, ktoré nehovorí rodným jazykom svojho otca, po japonsky, bolo vždy prioritou, aby moje deti vyrastali bilingválne. Kultúra, história, rodinné zvyklosti, tie všetky sa odovzdávajú prostredníctvom jazyka. Nikdy som nemala možnosť počúvať príbehy svojich starých rodičov z otcovej strany, pýtať sa ich otázky, či dokonca mať s nimi hlbší vzťah, pretože som nebola schopná sa s nimi rozprávať. Nechcela som, aby o toto prišli moje deti.
Najťažšie na pochopenie sú kultúrne rozdiely vo veciach, ktoré sú samozrejmé, pretože nikoho ani nenapadne, že by bolo potrebné ich niekomu vysvetľovať. Jazyk, ľudová kultúra, byrokracia, to všetko musí byť vysvetlené a človek sa to musí naučiť. Avšak, pravidlá pohostinnosti, spôsob akým je organizovaná škola a vyučovanie vôbec, očakávanie, že na svoje deti navlečiete dostatočný počet vrstiev oblečenia, inak zanedbávate rodičovskú starostlivosť, vo všeobecnosti sa tieto pravidlá správania dajú naučiť iba vtedy, ak ste ich už niekoľko krát porušili.
Takže, teraz je krajina, o ktorej som predtým ani len netušila, mojím domovom.
Vlastne, koncept domova je zložitý. Keď sa presťahujete do Kanady, časť kanadskej identity je multikultúrna, to či ste Kanaďan sa definuje cez územie a občianstvo. Na Slovensku nezáleží, ako dlho tu cudzinec žije, nikdy sa nestane tak celkom Slovákom, dokonca ani keď nadobudne slovenské občianstvo. Môj manžel je Slovák, moje deti sú Slováci. Ja však nepatrím nikam, nie som ani súčasťou krajiny, v ktorej žijem, ani krajiny, z ktorej pochádzam.
Myslela som si, že chápem, čo je to žiť v cudzej krajine, lebo som vyrastala s otcom, ktorý pochádzal z inej krajiny, ale nechápala som nič. Neporozumela som tomu, kým som sa sama nestala migrantkou. Až vtedy som sa dokázala vcítiť do toho, ako sa musia mnohí migranti prichádzajúci do Kanady prispôsobiť. Po tom, čo som sa stala mamou štyroch detí, som si začala omnoho viac uvedomovať fyzickú vzdialenosť a rozdiely v spôsobe života medzi oboma krajinami, omnoho viac vnímam prekážky, ktoré majú moje deti pri vytváraní si vzťahu k mojej strane rodiny. Je oveľa ľahšie žiť ako cudzinec bez detí.
Avšak, nejestvuje krajina, v ktorej je život bezproblémový, kde rozhodnutia neprinášajú následky.
Prvé kolo plošného testovania na koronavírus končí práve vo chvíli, keď píšem tento text. Napriek tomu, že mi chýba moja rodina, a že lamentujem nad tým, ako moje deti nezažijú životný štýl, v ktorom som vyrastala ja, som hrdá na to, že som súčasťou krajiny, ktorá dokázala zvládnuť takú obrovskú udalosť v mieri a v poriadku. Krajiny, ktorá sa burcuje k menšej tolerancii vo vzťahu ku korupcii a otvára inováciám.
Žiadna krajina nie je dokonalá, ale každá má svoje silné stránky a krásy; a je na nás ich nájsť.
Naomi Hužovičová
Osobné výpovede cudzincov boli publikované v rámci projektu KapaCITY, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, Fondy pre oblasť vnútorných záležitostí.
