Nadácia Milana Šimečku (NMŠ) sa dlhodobo venuje aj projektom v oblasti podpory inklúzie, teda začleňovania znevýhodnených skupín obyvateľov na lokálnej úrovni po celom Slovensku.
V súčasnosti je nadácia jedným z kľúčových partnerov projektu KapaCITY, ktorý je zameraný na vytváranie kapacít na efektívnu integráciu ľudí z iných krajín na úrovni samospráv. O tom, aké výzvy a výsledky projekt priniesol, sme sa zhovárali s Ninou Galanskou, riaditeľkou NMŠ.Začnime od základov - prečo je dôležité riešiť otázku integrácie cudzincov, je ich na Slovensku toľko?
Podľa posledných štatistík žilo ku koncu roka 2020 na Slovensku vyše 150-tisíc ľudí pôvodom zo zahraničia. Je to stále málo v porovnaní s inými európskymi krajinami, ale v niektorých regiónoch sa stávajú zaujímavou súčasťou lokálnych komunít. V Bratislave napríklad v súčasnosti obyvatelia z iných krajín tvoria asi 10 % obyvateľov, čo nie je zanedbateľný počet.
Bavíme sa pritom o ľuďoch, ktorí hovoria iným jazykom, majú individuálne potreby, nepoznajú kultúrne špecifiká priestoru, a potrebujú teda iný prístup a určité vyrovnávacie opatrenia a služby na to, aby sa mohli čo najlepšie začleniť do spoločnosti.
Čím jednoduchšie a rýchlejšie tento proces prebehne, tým skôr sa títo ľudia stanú plnohodnotnými obyvateľmi našich miest a obcí. Z cudzincov alebo hostí sa stanú miestni, ktorí sa tu budú cítiť dobre a s ktorými sa budeme cítiť dobre aj my všetci.
NMŠ sa venuje projektom v oblasti podpory inklúzie na lokálnej úrovni dlhodobo. Na čo sa zameriavajú tieto projekty?
Sme svedkami toho, ako sa zhoršujú postoje k cudzincom práve vtedy, keď sa vo verejnom diskurze alebo na politickej úrovni vysielajú negatívne signály voči nejakým typom menšín, osôb, skupín, keď sa z nich robí nejaký typ obetných baránkov – či už sú to cudzinci, Rómovia, migranti a pod. Pritom, keď sme v roku 2019 robili prieskum vnímania cudzincov s agentúrou Focus ukázalo sa, že nadpolovičná väčšina ľudí nemá vlastnú ani sprostredkovanú skúsenosť so žiadnym cudzincom. Ich názory sa teda formujú na základe vyjadrení, ktoré si nemajú ako overiť.
Potrebujeme preto tvoriť symbolickú politiku na rôznych úrovniach – predstavitelia štátu alebo samospráv by mali vysielať k týmto ľuďom signály o tom, že keď niekto nový príde a potrebuje nejaký typ podporných opatrení, tak je to v poriadku a je to pozitívna vec, ktorá nás vo finále obohacuje ako spoločnosť. Máme mnoho dôkazov o tom, že podpora určitým zraniteľným skupinám znamená podporu celej spoločnosti.
Jedným z projektov, na ktorých aktuálne participuje NMŠ je aj projekt KapaCITY, ktorý sa venuje zvyšovaniu kompetencií samospráv pri integrácii cudzincov na lokálnej úrovni. Prečo ste sa aj v tomto projekte sústredili na samosprávy, resp. na regionálnu úroveň viac, ako na národnú?
Samosprávy sú v živote človeka na prvý pohľad trochu neviditeľné, ale na druhej strane ho najviac ovplyvňujú v každodennom živote. Počnúc tým, či je napríklad odhrnutá cesta, cez to, či majú rodičia pre svoje deti dostupnú škôlku alebo školu, až po podporné a sociálne služby, ktoré sú v kompetencii samosprávy.
Samospráva je tiež najkratšou cestou k novým obyvateľom, ktorý prídu žiť na územie mesta. Ona je miestom prvého kontaktu s týmito ľuďmi, preto by mala mať najlepší prehľad o tom, koho má na svojom území, aké sú ich potreby, ako sa im dá čo najviac pomôcť, aby sa cítili dobre a mali pocit, že sú súčasťou mesta v ktorom žijú. A v neposlednom rade je v rukách samosprávy to, že identita mesta odzrkadľuje identitu všetkých jeho obyvateľov.
Preto sme sa aj v rámci projektu KapaCITY v prvom kroku sústredili na to, aby sme, na úrovni miest, vytvorili prehľad o tom, akí ľudia u nás žijú. Aby samosprávy vedeli, s akými ľuďmi potrebujú pracovať. V ďalšom kroku sme sa zamerali na to, či máme na jednotlivých samosprávach pripravených ľudí, ktorí vnímajú špecifiká danej skupiny či s nimi vedia pracovať, majú dostatočnú vedomostnú bázu, zručnosti a v konečnom dôsledku aj postoje, ktoré im umožňujú v priamom kontakte s cudzincami efektívne a korektne komunikovať. Na to boli naviazané potom rôzne tréningy – či už interkultúrne alebo sociálno-právne, ktoré realizovali jednotliví partneri projektu.
Aká bola konkrétne úloha NMŠ v projekte KapaCITY a aké výsledky projekt prináša v oblasti začlenenia cudzincov na úrovni samospráv?
V rámci prípravy pracovníkov samospráv na prácu s cudzincami sme organizovali sériu expertných workshopov zameraných na zdieľanie príkladov dobrej praxe zo zahraničia, na ktorých sme sa venovali tomu, ako integrácia cudzincov funguje v iných krajinách a ako by to mohlo fungovať aj u nás na Slovensku.
Jednou z tém bola napríklad otázka komunitného tlmočenia, keďže si uvedomujeme, že nie je možné, aby všetci pracovníci samospráv hovorili všetkými jazykmi na to, aby sa dorozumieť s druhou stranou. Navyše, komunitné tlmočenie vyžaduje nielen znalosť jazyka, ale aj kultúrnych reálií a prostredia ľudí, ktorým sa tlmočí. V Brne na Magistráte napríklad majú tzv. interkultúrnych pracovníkov, ktorí pochádzajú z prostredia menšinových komunít, a spĺňajú tak obe vyššie spomenuté podmienky. Sú pritom rádovými zamestnancami magistrátu, ktorý ma na to zadefinované pracovné pozície a, samozrejme, financie. U nás by to mohlo fungovať inak – napríklad prípravou ľudí, asociovaných so samosprávou, ktorí by vedeli flexibilne prísť a vyriešiť nejaký jazykový problém alebo nedorozumenie. Jazyková a kultúrna príprava by mohla prebiehať napríklad v spolupráci s univerzitami, alebo sa zamerať na ľudí, ktorí pochádzajú z daného prostredia a je jednoduchšie ich naučiť už len zručnosti komunitného tlmočenia.
Otvorili sme aj tému platforiem, tzn. participácie cudzincov na miestnej úrovni, či možností neformálnej komunikácie medzi samosprávami a komunitami zahraničných občanov. To je priestor na vzájomné spoznávanie sa, zbližovanie ľudí, ktorí sa za iných okolností nemajú možnosť stretnúť a diskutovať témy, ktoré zaujímajú obe strany. Prvým krokom v tomto smere bol napríklad obed primátora Bratislavy Matúša Valla s predstaviteľmi zahraničných Bratislavčanov, ktorý mal veľmi dobré ohlasy zo všetkých strán. Bol akýmsi symbolickým uznaním, že cudzinci sú súčasťou mesta a regulérnymi občanmi, s ktorými treba počítať.
V Bratislave vznikla aj platforma cudzincov, ktorá sa časovo stretla s tvorbou metropolitného plánu a komunitného plánu sociálnych služieb mesta. Išlo o jednu z pracovných skupín, ktorá by mohla participovať na tvorbe metropolitného plánu mesta, čo sa však vzhľadom na pandemickú situáciu napokon neuskutočnilo. U nás je ešte stále táto oblasť spolupráce v plienkach, napríklad v porovnaní s Nemeckom, kde je participácia cudzincov na lokálnej úrovni inštitucionalizovaná. Vnímame to však ako veľmi silný prejav vôle a posunu v tejto oblasti. Prístup participácie cudzincov na rozvoji mesta je peknou ukážkou ako zrovnoprávniť ľudí, ktorí nemajú všetky nástroje, ktoré má majoritné obyvateľstvo.
Tém bolo, v rámci expertných workshopov, viac a mnohé z nich sa postupne preklápajú do konkrétnych podôb realizácie v zapojených samosprávach na Slovensku. Veríme, že toto je len začiatok a postupne sa budú stávať integrálnou súčasťou práce samospráv.
Je zo strany samospráv záujem riešiť túto problematiku?
Záujem samospráv je zväčša podmienený počtom cudzincov, ktorí na území mesta prebývajú. Na Slovensku, napríklad, až jedna tretina všetkých zahraničných občanov žije v Bratislave. Ostatní sú rozmiestnení nerovnomerne – väčšinou však vo väčších mestách, kde sa nachádzajú veľkí zamestnávatelia, ako Trnava, Nitra či Košice. Logicky majú preto tieto samosprávy väčší záujem riešiť integračné stratégie alebo začleňovanie týchto ľudí. Tam, kde je cudzincov málo a sú „neviditeľní“ – napríklad v pohraničných regiónoch, kde sa často občania susedného štátu za cudzincov ani nepokladajú – sa proaktívne kroky nerobia.
Peknou výnimkou je napríklad Banská Bystrica, ktorá sa napriek malému počtu cudzincov v regióne (asi 3,5-tisíc), zapojila do projektu KapaCITY a vedenie mesta proaktívne pristupuje k tejto téme aj keď nenastali žiadne situácie, ktoré by potrebovali v tomto smere riešiť.
Na čo by sa teda projekty začleňovania cudzincov na lokálnej úrovni mali sústrediť do budúcnosti?
Priblížiť sa k menšinovým komunitám v meste odstraňovaním bariér v komunikácii a prístupe k informáciám a službám samospráv. Na druhej strane je však potrebné priblížiť týchto ľudí majoritnému obyvateľstvu a dávať všetkým najavo, že sú rešpektovanou súčasťou mesta.
Na to, aby sa to podarilo sú potrebné 3 základné podmienky: politická vôľa, spoločenská potreba a vlastné kapacity. V neďalekom Brne sa tieto podmienky stretli a pri podobnom zložení cudzincov, ako má v súčasnosti napríklad Bratislava, sa im podarilo cudzineckú agendu veľmi dobre nastaviť. U nás zatiaľ vždy niečo chýba. Buď je to politická vôľa alebo nie sú kapacity, alebo to prípadne ešte nie je vnímané ako urgentné a potrebné riešiť. Ale verím, že projekt KapaCITY nastavil nový pohľad do všetkých spomínaných oblastí a prinesie zmenu.
Článok vznikol a bol zverejnený v rámci projektu KapaCITY, ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z Fondu pre azyl, migráciu a integráciu, Fondy pre oblasť vnútorných záležitostí.
